Andulka Sandy

O andulkách

Andulka je najmenší ploskochvostý papagáj. Má štíhlu postavu. Pôvodná andulka má na spodnej časti tela, kostrči a na vrchných chvostových perách trávovozelenú základnú farbu, ktorá ostro kontrastuje s jasnožltou maskou. Na hrdle má 6 čiernych hrdelných znakov, po bokoch 2 fialové lícne škvrny. Zadná časť hlavy, tylo, zadná časť hrdla a chrbát sú žltozelené s čierno-hnedým vlnkovaním. Ručné letky sú zamatovozelené, zvnútra žlté s čiernym lemom. Ramenné perá, posledné lakťové letky a krovky sú hnedočierne so žltým lemom. Dve najdlhšie chvostové perá sú tmavomodré, ostatné modrozelené so žltou škvrnou. Oko je modré, dúhovka žltá alebo biela. Zobák je rohovinovej farby, nohy sivomodré, pazúriky tmavé.

Pohlavné rozlíšenie: Samček má u prírodných anduliek nadnozdrie modré, samička hnedé.
slovensky - Andulka vlnkovaná
latinsky - Melopsittacus Undulatus
nemecky - Wellensittich
anglicky - Budgeridgar
francúzsky - Perruche ondulée

veľkosť: 16 - 18 cm
dĺžka chvosta: 8 - 9 cm
váha: 30 - 40 g
dĺžka života: 12 až 14 rokov
pohlavné dospievanie: 3 - 4 mesiace
počet vajíčok v znáške: 3 - 6 (priemerne)
znášanie vajec: každý druhý deň
začiatok sedenia na vajíčkach: hneď po prvom vajíčku
doba sedenia: 18 dní
doba pobytu mláďat v búdke: 28 - 32 dní

Trocha histórie

Andulka vlnkovaná bola po prvý krát opísaná Shawom v roku 1805, ktorý zverejnil jej popis a farebnú ilustráciu vo svojej knihe.Pomenoval ju Psittacus undulatus. Neskôr, v roku 1840 ju do Anglicka doviezol výskumník a maliar vtákov p.Gould. Veľmi rýchlo rástlo nadšenie pre chov týchto malých nenáročných vtákov, ktoré Goud premenoval na Melopsittacus undulatus, čo znamená "melodický papagáj s vlnovkami". Andulky sa začali dovážať v obrovskom množstve, čomu zabránila v roku 1894 austrálska vláda. Prvý úspečný odchov v zajatí bol hlásený v roku 1846 z Francúzska, neskôr v Anglicku, Nemecku, Holandsku, Belgicku. V roku 1872 sa objavila v Belgicku prvá žltá andulka, čo sa vtedy považovalo za obrovskú senzáciu, v roku 1878 sa objavuje aj modrá andulka (tiež v Belgicku), nadšenie bolo obrovské a každý chovateľ chcel chovať žlté a modré andulky, čo však nebolo možné, keďže v tej dobe ešte nepoznali zákony dedičnosti. Až v roku 1932, po tom čo H. Duncker a H. Steiner zverejnili zákony dedičnosti, sa začína s chovom farebných druhov, čoskoro sa na trhu začínajú objavovať andulky žlté, modré, biele, zelené. Krížením nových farebných plemien vznikali stále nové farebné varianty anduliek.

Vlasť a rozšírenie

Andulka pochádza z Austrálie, ktorú obýva takmer celú, okrem pobrežného pásma, najhojnejšia je ale v stredných častiach Austrálie. Je to najrozšírenejší vtáčik Austrálie. Dôležitým faktorom pre výskyt anduliek v prírode je dostupnosť vody. Ich najväčším nepriateľom je sucho, sú závislé od dažďa, preto migrujú po celej krajine a vyhľadávajú hlavne planiny kde rastie tráva. Nevracajú sa na staré miesta, kde žili. Tieto vtáčiky môžeme pozorovať vo veľkých kŕdloch ale aj v malých skupinách. Z rána sú najaktívnejší, navštevujú vodné zdroje, behajú v mokrej tráve, hľadajú semená tráv, alebo prelietavajú zo stromu na strom. Potom sa usadia na vetvy stromov a sedia takmer nehybne. Let anduliek je rýchly, trhavý a často s prudkými zmenamy smeru. Počas letu si švitoria. Tieto vtáčiky sa živia hlavne semenami lúčnych a klokaních tráv. Vyhľadávajú aj klíčiacu trávu, mladé výhonky rozličných rastlín a obhrýzajú kôru a púčiky eukalyptových stromov. Počas austrálskeho leta hniezda v kolóniách , v ktorých je aj desať párov. Hniezdia v dutinách odumretých stromov, prednosť dávajú eukalyptom. Do hniezdnej dutiny samička znáša 4-6 vajíčok, na ktorých sedí asi 17 dní. Mladé andulky zostávajú v hniezde 31 dní. Hniezdnie sa obvykle opakuje aj viackrát za sezónu, ale to závisí od priaznivých podmienok-od dažďa. Za nepriaznivých podmienok sa môže stať že nezahniezdia aj niekoľko rokov.